V júni tohto roku doc. Ing. Ľubomír Hyánek, CSc., dovŕšil okrúhle životné jubileum v plnom životnom eláne a optimizme tak, ako sme boli u neho vždy zvyknutí.
Skupina mladších kolegov, najmä tých, čo s ním úzko spolupracovali až do odchodu na dôchodok, sa s ním pri tejto príležitosti stretla. Presvedčili sme sa, že i napriek vyššiemu veku je Ľuboš Hyánek stále vo výbornej fyzickej i mentálnej kondícii a stále je pamätníkom a rozprávačom spomienok a zásadných udalostí zo života katedry či histórie vodohospodárskeho odboru.
Ide zároveň o známeho bratislavského skalničkára, ktorý o svojich pestovateľských úspechov na čistiarenských konferenciách vášnivo diskutoval najmä s Ing. Miroslavom Sedláčkom a Ing. Karlom Sýkorom.
V oblasti vodného hospodárstva dnes už nenájdeme veľa osobností, ktoré by boli pri vzniku a budovaní vedných odborov v bývalom Československu, najmä vodárenstva, kanalizácii, úpravy a čistenia odpadových vôd na vysokých školách v minulom storočí.
Jubilant patrí medzi tých pedagógov, ktorí sa osobne podieľali na rozvoji vodného hospodárstva počas éry socialistického režimu a uprednostňovali odborné záujmy oproti politickým i keď to čiastkovo viedlo k negatívnym dopadom na jeho kariéru. Nielen jeho pedagogická a vedecká činnosť, ale aj jeho nadštandardne priateľský prístup k študentom a kolegom bol a je doposiaľ oceňovaný.
Stretnutie s jubilantom akcelerovalo výzvu, že by bolo žiadúce mladšej generácii vodohospodárov predstaviť jeho osobnosť.
Prinášame vám teda rozhovor s Ľubošom Hyánkom, v ktorom si zaspomíname, ako sa začal venovať svojej profesii a ako sa na Slovensku začal budovať odbor zdravotného inžinierstva. Pripomenieme si tiež iné výrazné osobnosti, bez ktorých by sme nenadobudli tie znalosti a zručnosti uplatňované v rámci našich odborných činností, ktoré sa nám zdajú dnes také samozrejmé.
Ako si sa dostal k svojmu odboru?
K svojmu odboru, ktorý som potom robil celý profesionálny život, som sa dostal tak trochu nepriamo. V druhom ročníku môjho štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) vtedajšom Odbore inžinierskeho staviteľstva (OIS) akademik O. Dub zistil, že viacerí poslucháči majú záujem vedieť viac o vode. Musel mať ozaj dobrý cit, pretože si vybral študentov, z ktorých mnohí sa na tomto poli stali neskôr význačnými osobnosťami. Spomeniem najmä Pavla Gabriela, ktorý sa stal profesorom na pražskej vysokej škole a bol ozdobou našej hydrauliky a hydrotechniky, Milana Dzubáka pôsobiaceho najprv na Fakulte inžinierskeho staviteľstva (FIS) a neskôr na Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémii vied (UHH SAV) a po roku 1991 opäť na Katedre hydromeliorácií a tiež hydrológa, Aleša Svobodu, ktorý pracoval na Výskumnom ústave vodného hospodárstva v Bratislave (VÚVH). Do tejto skupiny študentov som našťastie patril aj ja.
Zásluhou akademika O. Duba, ktorý neskôr v r. 1952 založil dnešný VÚVH a UHH SAV, sme sa počas štúdia začali venovať problematike dažďov a povodní a neskôr som zistil, že tento okruh problémov veľmi úzko súvisí s ďalšími odbormi, ktoré sa v tom čase začali prednášať na FIS (v r. 1952 došlo k prebudovaniu OIS na FIS – pozn. autora). Boli to už aplikované odbory ako je protipovodňová ochrana, vodárenstvo, mestské aglomerácie a ich vplyv na recipient či potrebu vody, avšak ešte sa stále málo pozornosti venovalo kvalite vody. Takže už počas štúdia mi bolo zrejmé, že v rámci stavebného inžinierstva môj záujem bude smerovať do oblastí, ktoré sa zaoberajú s vodou.
V tomto období zároveň vznikla aj katedra zdravotného inžinierstva?
Ak si zaspomínam na históriu vzniku katedry, tak na FIS od r. 1939 existoval Ústav 1. staviteľstva a hospodárstva vodného a Ústav melioračný. V r. 1951 na FIS prebehla reorganizácia ústavov na katedry. Zlúčením týchto ústavov vznikla Katedra melioračno-zdravotná, ktorá sa na jeseň r. 1953 rozdelila na Katedru meliorácií (súčasná Katedra vodného hospodárstva – pozn. autora) a Katedru zdravotného inžinierstva (v r. 2005 premenovaná na Katedru zdravotného a environmentálneho inžinierstva – pozn. autora).
Po skončení štúdia som prijal miesto práve na naposledy menovanej katedre. Tu som sa dostal do spolupráce s dvoma pedagógmi a to bol doc. V. Petratur, ktorý sa venoval najmä kanalizáciám a doc. P. Višňovský vodárenstvu, ktorý bol zároveň aj vedúcim katedry. Učil som všetko od aplikovanej hydrauliky a hydrológie, cez chémiu vody, hydrogeológiu a hydrobiológiu až po problematiku vodárenstva, úpravy vody, stokových sietí, čistenia komunálnych odpadových vôd či vodného hospodárstva priemyselných a poľnohospodárskych závodov.
Ktoré osobnosti mali vplyv na tvoju vedecko-pedagogickú činnosť a ako ovplyvnili tvoju kariéru?
Veľký vplyv už počas štúdia a na začiatku mojej praxe, najmä pedagogickej, mal zakladateľ a prvý prednosta Ústavu meliorácií, vodohospodársky odborník európskeho významu, akademik Š. Bella, ktorý sa neskôr stal aj prorektorom a rektorom SVŠT. V roku 1991 bola na jeho počesť založená Nadácia akademika prof. Ing. Štefana Bellu na Stavebnej fakulte STU v Bratislave a jeho menom bola pomenovaná aj aula Stavebnej fakulty STU – pozn. autora.
Ďalšou osobnosťou, ktorú som už spomínal, bol akademik O. Dub, avšak dlhodobý vplyv či skôr úzka kolegiálna spolupráca pretrvávala aj s prof. M. Dzubákom. Prof. M. Dzubák mi umožnil sa zúčastňovať odborných stretnutí na SAV, seminárov, rozpráv či kolokvií, na ktoré ma pozýval, takže som sa takto dostával priamo do styku s najnovšími poznatkami a budoval trvalé osobné kontakty s rôznymi expertami či špecialistami na tomto poli.
Treba si uvedomiť, že hovorím o 50-tych rokoch, kedy nebol ľahký prístup k novým poznatkom a tobôž k akejkoľvek zahraničnej odbornej literatúre resp. k odborným poznatkom publikovaných najmä v západnej Európe.
Je zrejmé, že v tomto období bolo veľmi náročné sa dostať k odbornej literatúre, tak ako si tento problém prekonal?
Tento problém som čiastočne eliminoval aj tým, že pri delení katedier akademik Š. Bella spolu s doc. P. Višňovským ma ustanovili za „knihovníka“. Mojou úlohou bolo spracovať rozdelenie jestvujúcich odborných publikácií na jednotlivé katedry. Išlo o nemecké, francúzske, ruské, české a slovenské knihy a mnohé z nich v tejto dobe predstavovali špičkovú odbornú literatúru, i keď väčšina z nich v tom čase ešte nepojednávala priamo o vodárenstve či kanalizáciách, ale obvykle išlo o základné poznatky v hydraulike a v hydrológii.
Na moje odborné formovanie mal dosah aj VÚVH, kde som ešte počas štúdia nastúpil na moju prvú prax a po ukončení štúdia som naďalej úzko spolupracoval s Ing. J. Szolgayom. Nezanedbateľným zdrojom informácií pre mladého pedagóga boli štátne záverečné skúšky. Počas týchto skúšok som mal šancu sa stretnúť predovšetkým so slovenskými vodohospodárskymi odborníkmi, špičkovými pracovníkmi z praxe a doslova nasávať od nich nové poznatky.
Ako sa potom ďalej rozvíjala tvoja odborná kariéra?
Na začiatku mojej kariéry som sa venoval vodárenstvu a úprave vody pre mestá a obce, neskôr úprave vody priemyselných závodov, a to najmä so zameraním na uplatnenie vymieňačov iónov. V 50-tych a 60-tych rokoch na Slovensku bolo treba hlavne zabezpečiť dostatok pitnej vody pre obyvateľstvo a technologickej vody pre priemyselné či poľnohospodárske účely. Väčšina odborníkov sa preto venovala hlavne vodárenstvu a úprave vody. Čoskoro sa však ukázalo, že dochádza k významnému znečisťovaniu recipientov a ohrozovaniu kvality podzemných vôd. Problém bol v tom, že v tom čase náklady na čistenie odpadových vôd, znovuvyužitie či recirkuláciu technologických vôd na Slovensku mali byť súčasťou výrobku resp. jeho celkovej ceny. Tento princíp som identifikoval už vo Fínsku, ktoré som v tom čase navštívil, avšak zdá sa, že ani dnes to neplatí v plnej miere na Slovensku.
Bolo zrejmé, že otázku znečistenia vôd treba razantne, ihneď riešiť a tohto problému sa v tom čase iniciatívne ujali odborníci na VÚVH. Viedol ich najmä Ing. O. Bogatyrev a do tohto tímu patrili predovšetkým Ing. Z. Zékeová, Ing. J. Baller a Ing. J. Pôbiš či Ing. F. Rippa. Nové požiadavky na ochranu čistoty vôd na Slovensku následne ovplyvnili moju špecializáciu v rámci zdravotného inžinierstva.(v r. 1984 vydal jubilant knihu Čistota vôd – pozn. autora).
V tomto období som sa zúčastňoval ako oponent výskumných či podnikových úloh, pričom som bol pozývaný ako odborník, ktorý sa vyjadroval k výsledkom výskumu. Nebolo to z hľadiska hydrobiologického, hydrochemického alebo technologického, ale išlo o posudky z iného uhlu pohľadu: aplikovanej hydrauliky prípadne hydrológie, stavebnej a strojno-technologickej časti, použitých materiálov, statiky, zakladania nádrží a objektov prípadne posúdenie celého radu vplyvov na životnosť reaktorov a pod.
Pôsobil si na univerzite viac ako 40 rokov, preto je asi na mieste, že sa ťa opýtam, ktoré míľniky alebo zmeny ti utkveli v pamäti ako významné pri budovaní a rozvoji vodovodov a kanalizácií v našom regióne?
Znovu sa vrátim do minulosti, dokonca do obdobia po 1. svetovej vojne až po február 1948. Bolo to obdobie, kedy značne zaostalé agrárne Slovensko v porovnaní so západnou Európou postupne a systémovo budovalo svoj priemysel, ale aj infraštruktúru sídiel a snažilo sa tak dobiehať napr. Francúzsko. Bolo to obdobie, kedy v tomto sektore nedochádzalo k významným premenám, ale išlo o kontinuálne pozvoľné budovanie. Na tú dobu to boli veľmi náročné stavby s vysokou kvalitou vyhotovenia napr. vodojemov, ktoré doteraz stoja a sú prevádzkované. Avšak po roku 1948 došlo k skokovému nárastu budovania vodárenskej infraštruktúry tzn., že sa prioritne uplatňovala kvantita a žiaľ, kvalita realizácie sa už nebrala tak do úvahy. Obdobne to bolo s úrovňou prevádzkovania týchto diel nehovoriac o opravách, údržbe či dokonca o ich obnove. Všetky tieto ukazovatele po štyridsiatom ôsmom roku veľmi trpeli. Rozvoj výroby sa uprednostňoval pred ochranou vôd a zľahčovali sa negatívne vplyvy na životné prostredie. Zoštátnenie pozemkov na to malo tiež významný vplyv, pretože postupne zanikal privátny záujem o ochranu svojho vlastníctva i z pohľadu ochrany životného prostredia.
Výsledkom toho bolo, že v našom sektore narastal veľký rozdiel medzi napojenosťou na vodovod a kanalizáciou, ktorý ešte i dnes stále doháňame. Ako som už spomenul, v tom čase bolo podstatné zvyšovať produkciu výroby ako takú, čo si vyžadovalo najmä budovanie vodovodov. Až oveľa neskôr, keď už to bolo veľmi závažné a zreteľné, sme sa museli začať venovať problematike odvádzania odpadových vôd a ich čistenia.
Musím zdôrazniť, že takéto negatívne trendy až tak výrazne ako u nás nenastali za železnou oponou, najmä v západnej Európe, tam išlo oveľa viac o vyvážený rozvoj vodovodov, kanalizácií a prihliadalo sa k potrebe čistenia produkovaných odpadových vôd.
Ako významný míľnik v našom odbore na sklonku mojej profesnej kariéry bola tiež transformácia vodární na akciové spoločnosti a tiež možnosť dofinancovať ekonomicky náročné budovanie vodovodov a kanalizácií pomocou eurofondov.
Je zrejmé, že prelomové obdobie po 89. roku malo vplyv celospoločenský a teda aj na komunitu vodohospodárov. Ako si ty vnímal resp. vnímaš tento prelom?
Chcel by som sa vyjadriť ku komunikácii odborníkov pred 89 rokom a po ňom, ktorú vnímam viac menej obrátene.
V 60tich až 80tich rokoch minulého storočia význačný počet našich pedagógov veľmi úzko spolupracovali s praxou, pričom obvykle išlo o partnerský a veľmi otvorený vzťah založený nie na komerčnej báze, ale skôr na osobnej a odbornej spolupráci, s cieľom si vzájomne vypomôcť. Konkrétne, bolo to typické pre našu katedru, išlo o nadštandardné vzťahy predovšetkým s ústrednými štátnymi inštitúciami, s vodárňami a kanalizáciami, ale aj s niektorými priemyselnými závodmi, ktoré boli buď významnými odberateľmi vody, ale často zároveň aj jej znečisťovatelia. Táto spolupráca samozrejme vyplývala zo spoločensko-politickej situácie v bývalom Československu. V tom čase bol tento typ spolupráce pre nás samozrejmý.
Kvalitatívny rozdiel spolupráce medzi univerzitami a praxou som si uvedomil, až keď som bol na študijnom pobyte vo Fínsku, kde som zistil, že takáto úzka väzba tam prakticky vôbec neexistuje, obdobne to bolo aj pri návšteve mníchovských vodární. Osobne to tak vnímam, že podobná zmena postupne nastala i u nás po 89 roku a neskôr, keď sa vodárne stali vodárenskými akciovými spoločnosťami a došlo k privatizácii priemyselného sektoru. Zdá sa, že dnes, to čo bývalo kedysi bežné, prepojené a bezproblémovo prístupné už nedosahuje takú kvalitu spolupráce.
Na záver by som ťa chcel požiadať o vyjadrenie k zmenám, ktoré očakávaš, resp. ktorým smerom sa bude uberať budúcnosť nášho odboru.
Nechcem byť a nie som prognostikom nášho odboru a viem, že veľmi veľa faktorov rozhoduje a bude rozhodovať o jeho ďalšom vývoji, avšak osobne mám najväčšiu obavu z postupného, ale trvalého znižovania podielu kvalitnej vody v našej oblasti ako aj úbytku kapacity zdrojov vody vyvolanom vzrastom deficitu zrážok aj v takých regiónoch, akým je Slovensko. Druhým mojím znepokojením je stále sa prehlbujúca dlhodobá absencia obnovy jestvujúcej infraštruktúry vodovodov a kanalizácií, ktorá je v mnohým aglomeráciách na hranici životnosti a čoskoro môžeme očakávať vážny problém jej prevádzkovej udržateľnosti.
Na záver chcem dodať, že ako dlhoročnému bývalému pedagógovi mi je ľúto, že veľa ukazovateľov indikuje, že úroveň vzdelania na Slovensku trvale klesá vrátane univerzít. Žiaľ, tento trend preukazujú rôzne rebríčky vysokých škôl, štatistiky, ale aj plagiátorské kauzy. Je známym faktom, že veľa našich šikovných študentov odchádza za vzdelaním do zahraničia, a to najmä do Česka, ale čo je ešte horšie, pritom minimálny počet sa nám vracia späť. Dúfam, že moji mladší kolegovia napomôžu k zásadnému zvratu tohto negatívneho vývoja. To by ma snáď najviac potešilo.
Rozhovor s jubilantom zaznamenal v júni 2020 a následne prepísal a upravil vrátane fotografií jeho dlhoročný kolega
doc. Ing. Juraj Námer, PhD
